UAV autonómne kontrolné schopnosti možno rozdeliť do 6 úrovní:
(1) úplne inštitucionalizované systémy a stratégie kontroly bez schopnosti reagovať na zmeny v sebe a na životné prostredie; (automatické ovládanie)
(2) schopnosť prispôsobiť sa neistote objektov a prostredí a schopnosť meniť parametre a štruktúry;
(3) schopné diagnostiky porúch v reálnom čase, izolácie a rekonštrukcie systému podľa poruchových podmienok;
(4) schopnosť prijímať rozhodnutia a preplánovať úlohy založené na meniacich sa úlohách a situáciách;
(5) schopnosť komunikovať a spolupracovať s inými monomérmi alebo systémami;
(6) Schopné self-learning a schopnosť klastra self-organizácie a koordinácie.
Vyššie uvedené "autonómne riadenie" možno rozdeliť do nasledujúcich typov:
Adaptívna autonómia: to znamená autonómna kontrola s cieľom prispôsobiť sa rôznym neistotám, ktorá pokrýva neisté faktory spôsobené objektmi, prostredím, úlohami a situáciou atď., aby systém mohol dosiahnuť kontrolný účel, keď sa zúčastňuje UAV.
Systematická autonómia: Ak systém ako nezávislý zástupca spolupracuje s inými agentmi alebo ľuďmi, môže vykonávať autonómnu koordináciu, spoluprácu, rokovania a iné kontrolné činnosti. Na základe vlastnej adaptívnej kontroly dokáže realizovať viacero platforiem alebo ľudí prostredníctvom kolaboratívnej autonómie Strojová spolupráca, získať optimalizovanejší kontrolný účinok v mnohých aspektoch, ako sú zdroje a efektivita.
